Litozem modálna

Litozem v typickom vývoji s ochrickým Ao-horizontom, bez ďalších diagnostických znakov.

Typická sekvencia horizontov:
Ao
R

Litozem modálna (1), Prosiecka dolina, SK
Litozem modálna (2), Bešeňová, SK
Litozem modálna (3), Portela, Madeira
Litozem modálna (4), Funchal, Madeira

Zonálne, intrazonálne a azonálne pôdy

Zonálne pôdy - ich genéza a dynamika je daná predovšetkým pôsobením bioklimatických činiteľov. Zonálne pôdy (= fyzickogeografické komplexy) vznikli na "normálnych", t. j. zrnitostne a chemicky neextrémnych substrátoch (bez vplyvu podzemnej alebo povrchovej vody, spôsobujúcej prebytočné prevlhčenie pôdy). V jednotlivých zónach (horizontálnych, vertikálnych, príhorských) spravidla plošne prevažujú.

Intrazonálne pôdy - hoci do určitej miery sú závislé od klímy, ich genéza a dynamika je podstatne podmienená inými, ako bioklimatickými činiteľmi, predovšetkým extrémnym zrnitostným a chemickým charakterom substrátov (napr. rendziny) a prebytočným prevlhčením. V rámci danej zóny spravidla zaberajú menšiu plochu ako zonálne pôdy.

Azonálne pôdy - nevyvinuté, alebo veľmi málo vyvinuté pôdy, ktoré sa vyskytujú v rôznych bioklimatických zónach či pásmach na mladých pôdotvorných substrátoch, ako sú aluviálne holocénne sedimenty (fluvizeme), duny (regozeme), na recentnom až subrecentnom materiáli murových či suťových kužeľov (rankre) a pod.

V prírode existujú aj prechody medzi zonálnymi a intrazonálnymi, ako aj medzi intrazonálnymi a azonálnymi pôdami.

Prameň: Mičian, 1977

Petrokalcikový horizont Xc

Horizont, scementovaný karbonátovým materiálom do tej miery, že jeho suché fragmenty sú tvrdé, nerozpadajú sa vo vode a pre korene rastlín sú nepriechodné (gr. petra "skala, kameň). Horizont má nízku priepustnosť, je masívny, často s charakterom doskovitej štruktúry.

Kalcikový horizont Ca

Horizont sekundárnej akumulácie karbonátov (lat. calx "vápno, calcium "vápnik) obsahujúci viac než 15 % karbonátov. Horizont má mať hrúbku aspoň 15 cm a musí obsahovať aspoň o 5% viac karbonátov ako nižšie ležiaci horizont. Na rozdiel od petrokalcikového Xc-horizontu nie je karbonátmi súvisle scementovaný.

Pozn. Ak ide o zrnitostne ľahký horizont (s obsahom frakcie piesku nad 70 %, ílu pod 15 %) stačí, ak je obsah CaCO3 vyšší než 5 %, avšak tiež musí obsahovať aspoň o 5% viac karbonátov ako je v horizonte nižšie ležiacom.

Karbonáty v pôde

Pri zvetrávaní primárnych minerálov, obsahujúcich dvojmocný katión vápnika Ca2+ - ako kalcit (CaCO3), dolomit (CaMg(CO3)2, plagioklas, pyroxén a amfibol - sa uvoľňuje Ca2+. Jeho rozpustnosť závisí od teploty a obsahu CO2 v pôdnom roztoku. T. j. vápencový kameň v pôde sa rozpúšťa rýchlejšie ako obnažený vápenec na povrchu pôdy, keďže obsah CO2 v pôdnom vzduchu je zhruba 10 x vyšší ako v atmosfére. Rozpustené karbonáty môžu na inom mieste profilu kryštalizovať po odparení vody ako sekundárne zložky, karbonátové novotvary (napr. v pôdach na spraši, ktoré boli do značnej hĺbky dekarbonatizované od povrchu).
Karbonáty majú schopnosť stmelovať pôdne častice do agregátov, takže priaznivo vplývajú na pôdnu štruktúru. Pôda s dostatkom alebo prevahou Ca++ iónov má zhruba neutrálnu pH reakciu, priaznivú, hrudkovitú štruktúru a s ňou spojené priaznivé fyzikálne vlastnosti. Tvorí sa v nej kvalitný, dobrý humus.

K a r b o n á t o v é horizonty - takto označujeme horizonty s obsahom karbonátov nad 0,3%. Z hľadiska pôdnej taxonómie sú to variety; v signatúre horizontov sa označujú písmenkom "c", napr. ochrický karbonátový Aoc-horizont, molický karbonátový Amc-horizont, substrátový karbonátový Cc horizont).

K a l c i k o v ý horizont Ca.
P e t r o k a l c i k o v ý horizont Xc.

Terénny test na prítomnosť karbonátov

Vylúhovanie

Všeobecný pojem, označujúci vymývanie rozpustných komponentov z určitých horizontov alebo z pôdy ako takej. K vylúhovaniu dochádza, ak časť zrážkovej vody presakuje do hĺbky pôdneho profilu alebo až do materskej horniny, pričom voda rozpúšťa niektoré látky a presúva ich do spodnej časti pôdy, alebo ich z pôdy celkom odnáša.

D e k a r b o n a t i z á c i a - rozpustenie a odnos karbonátov (uhličitanov) z pôdneho profilu, alebo z jeho časti.

D e s a l i n i z á c i a (odsoľovanie) - proces vylúhovania a odnosu ľahšie rozpustných solí z pôdy (lat. sal "soľ") po zmene klímy alebo po zmene hladín podzemných vôd.

D e a l k a l i z á c i a - odnos sodíkových iónov (Na+) zo sorpčného komplexu pôd.

Vylúhovanie sprevádza niektoré procesy (černozemný proces), resp. predchádza iným procesom (zaíleniu, illimerizácii).

Hnednutie (brunifikácia)

Proces zvetrávania primárnych minerálov, obsahujúcich v kryštálovej mriežke ióny železa (napr. biotit, pyroxény, amfiboly, olivín, Fe-karbonáty) v miernom podnebí. Uvoľnené železo sa oxiduje a oxidy Fe sa zachytávajú na povrchu hrubších minerálnych častíc, pričom sa difúzne rozptyľujú v ílovej matrici. Sekundárne oxidy Fe sú v podmienkach miernej klímy prevažne limonitickej povahy (goethit, limonit, hydrogoetit, ferrioxidy), pričom pôde dávajú charakteristické hnedé, hrdzavé až okrové sfarbenie. Hnednutie a sialitizácia (zaílenie) sú podstatnou súčasťou kambizemného procesu, výsledkom ktorého je vznik hnedých pôd (kambizem).

Horizontálna zonálnosť pôd

Šírková zonálnosť pôd na Východoeurópskej nížine (priebeh zón zhruba od Z na V)

V smere od severu na juh klesá priemerná hladina podzemnej vody, na druhej strane stúpa priemerná ročná teplota, zvyšuje sa výpar, množstvo slnečného žiarenia a dĺžka vegetačného obdobia, pričom však ročný úhrn zrážok na vzdialenosť až 3 000 km je takmer rovnaký (400 - 500 mm), takže rozdiferencovanie pôd je nasledovné (schematicky):

1 - kryosoly (permafrost, zóna tundry)
2 - komplex organozemí, glejov, podzolov humusovo-železitých a luvizemí podzolových (zóna tajgy, severského ihličnatého lesa)
3 - luvizeme (albiluvisol), zóna zmiešaného a listnatého lesa
4 - komplex phaeozemí až černozemí (zóna lesostepi)
5 - černozeme (vysokotrávnatá step)
6 - gaštanozeme (nízkotrávnatá step)
7 - gaštanozeme až kalcisoly (zóna polopúští)

Štruktúra pôdy podľa pôvodu

1. Prirodzená štruktúra - vznikla prirodzeným vývojom pôd. Je charakteristickým genetickým znakom pôdy, jednotlivých horizontov a dôležitým kritériom pri určovaní pôdnych typov. Napr. humusové horizonty černozemí majú štruktúru drobnohrudkovitú, Bt-horizonty hnedozemí prizmatickú. Prirodzené (pravé) agregáty sú pevné a pomerne stabilné (vodostále).

2. Umelá - antropogénna štruktúra - vznikla dlhodobou kultivačnou činnosťou človeka ako je pravidelné obrábanie, hnojenie, vápnenie a i. na štruktúrnych pôdach. V našich podmienkach sa vzťahuje na vrstvu ornice (kultizemný Ak horizont), ktorá dlhodobou kultiváciou získala štruktúru, char. prevahou pseudoagregátov (= nepravých agregátov) v podobe zŕn, orechov, hrúd a pod.

Prameň: Fulajtár, 2006

Štruktúra pôdy podľa tvaru agregátov

I. trieda - všetky tri osi agregátu sú rovnako dlhé, tvar je zaoblený:

Zrnitá štruktúra
Drobnohrudkovitá štruktúra
Hrudovitá - hrudkovitá štruktúra

II. trieda - všetky tri osi agrgeátu sú zhruba rovnako dlhé, no plochy a hrany sú zreteľné:

Kockovitá (orechovitá) štruktúra
Polyedrická štruktúra

III. trieda - zvislá os agregátu je pretiahnutá:

Prizmatická = hranolovitá štruktúra
Stĺpikovitá štruktúra

IV. trieda - vodorovné osi agregeátu sú pretiahnuté:

Doskovitá a lístková štruktúra

Prameň: Fulajtár, 2006

Štruktúra pôdy - základné členenie

1. E l e m e n t á r n a (zrnitá) štruktúra
2. K o h é z n a (zliata)
3. A g r e g á t o v á (pedálna) štruktúra

Dážďovky (Lumbricidae)

Lumbricus terrestris životné štádiá, kokóny, chodbičky...
Enchytraeus albidus - o. i. dobre známy akvaristom ako výživná potrava pre rybičky
Dendrobaena rubida

Zooedafón, podríša Metazoa - Mnohobunkovce

Ploskulice (Turbellaria)
Vírniky (Rotatoria)
Hlístovce (Nematoda)
Mäkkýše (Mollusca)
Obrúčkavce (Annelida) 1. Rupice (Enchytraeidae) 2. Dážďovky (Lumbricidae )
Pomalky (Tardigrada)
Článkonožce (Arthropoda) 1. Pavúky (Araneae) 2. Roztoče (Acarina)
Stonôžky (Chilopoda)
Hmyz (Insecta)
Stavovce (Chordata)

Stavovce a pôda

Krt
Hraboš poľný (Microtus arvalis Pall.)
Syseľ pasienkový -
Chrček poľný (Cricetus cricetus L.)
Sviňa divá (Sus scrofa L.) - rozrývanie vrchných vrstiev pôdy (biorturbácia) pri hľadaní potravy
Brlohy, nory: líška (Vulpes vulpes L.), jazvec lesný (Meles meles L.), králik divý (Oryctolagus cuniculus L.)

K r o t o v i n y - chodby a kruhovité otvory v C horizonte černozemí, obyčajne vyplnené zhora vtrúsenou tmavšou zeminou. Sú to vlastne stopy dávnej aktivity stepných živočíchov (krt, syseľ, chrček), Pokladajú sa za jeden zo znakov černozemí a doklad ich stepného pôvodu.

Zooedafón podľa viazanosti na pôdu

G e o b i o n t y - živočíchy, ktoré žijú len v pôde (mimo nej sa s nimi nestretávame)

G e o f i l y - v pôde sa vyskytujú počas určitého vývojového štádia svojho života

G e o x é n y - pôde cudzie živočíchy, ktoré sa v nej vyskytnú len náhodne

Podrobnejšie členenie podľa väzby na pôdne prostredie:

1. permanentné (trvalé) - všetky vývojové štádiá majú v pôde, napr. chvostoskoky, dážďovky, medvedíky, krty, a pod.
2. temporálne (dočasné) - v pôde žije len určité vývojové štádium, ako napr. pandrava chrústa, larva muchy a pod.
3. periodické (občasné) - pôdu opúšťajú a opäť vyhľadávajú v nepravidelných intervaloch, napr. niektoré druhy hmyzu (zemné včely) líška, jazvec a i.
4. parciálne (striedavé) - striedajú jednu alebo viac generácií v pôde s jednou alebo viacerými generáciami na povrchu pôdy (napr. vošky - filoxéra viniča)
5. alternujúce (zriedkavé) - v pôde majú len niektoré inaktívne štádiá vývoja, ako napr. vajíčka mravcov, kukly motýľov a pod.

Prameň: Bedrna, 2002

Černozem modálna

Černozem v typickom vývoji bez ďalších diagnostických horizontov alebo ich náznakov. Humusový Am horizont v typickom vývoji neobsahuje karbonáty.

Typická sekvencia horizontov:
Am
A/C
C

Černozem modálna (kultizemná), Nekyje













Černozem modálna (typická), karbonátová varieta. Trnavská sprašová tabuľa, Báhoň, miestna časť "Za kaštieľom", n. výška 154 m n. m. Profil: 0-35 Amc (Akp), 35-45 A/Cc, 45-70 cm Cc (spraš). Foto © P.Pišút, 18.4.2008.

Hore: súčasné poľnohospodárske využitie

Molický karbonátový horizont Amc, ovplyvnený kultiváciou, charakteristická drobnohrudkovitá, akoby "špongiovitá" štruktúra (detail).

Molický čiernicový horizont Amč

Molický horizont, tmavý, spravidla hrubší ako 30 cm, ktorý má aspoň v časti horizontu oxidačné znaky glejovatenia - nadbytočného zvlaženia podzemnou vodou (Fe, alebo Mn škvrny, zhluky, prípadne menej často noduly). Horizont je v priemere tmavší a hrubší ako u černozemí, lebo akumulácia humusu je v dôsledku intenzívnejšej tvorby pôvodnej hydrofilnej trávnej vegetácie výraznejšia.

Černozem čiernicová (ČMč)

Černozem s oxidačnými znakmi glejového G-horizontu do hĺbky 100 cm v C-horizonte.

Typická sekvencia horizontov:
Amc
A/Cc
C(Go)c
CGoc

Obr. Charakteristický pedotop černozeme čiernicovej, karbonátová varieta z lokality Dolný Bar (Žitný ostrov).

Organozem glejová (OMG)

Organozem s rašelinovým Ot-horizontom hrúbky 30-50 cm alebo humolitovým Oh-horizontom hrúbky 50-100 cm na glejovom Gr-horizonte.

Typické sekvencie horizontov:
Ot-Gr
Oh-Gr

Organozem glejová (1), Podunajská rovina, Žitný ostrov

Organozem slatinná (1), Podunajská rovina, Žitný ostrov

Vrchná časť profilu organozeme slatinnej, tvoriacej výplň starého zazemneného dunajského ramena. Žitný ostrov, Mad/Dolný Bar, lokalita "Mohyla".

Opadankový horizont Oo

Je to prevažne lesný nadložný terestrický organogénny horizont z lesnej opadanky a produktov jej premeny (opad lesných drevín a krov - listy, ihličie, raždie, kúsky driev, kôra a zvyšky lesných bylín). Má mať hrúbku aspoň 1 cm a obsah nad 30 % objemových (alebo 25 % hmotnostných) spaliteľnej organickej hmoty.

Subhorizont opadu Ool
Subhorizont drviny Oof
Subhorizont meliny Ooh

Pozn. Uvedené delenie horizontu na subhorizonty odráža delenie na opadanku (tiež hrabanka; vrstva L, angl. litter "opadanka"), drvinu (vrstvu F, fermentačnú) a melinu (vrstva H, humifikačná), zaužívané v lesníckej pedologickej literatúre (napr. Šály, 1998).

Horizont pevnej podložnej horniny R

Podpovrchový horizont pevnej podložnej horniny (angl. Rock "skala, hornina") sa vylišuje, ak sa bezprostredne pod pôdnym solom nachádza pevná materská hornina vo forme nezvetraných vrstiev, lavíc a pod. (najmä prípad litozemí, rankrov a rendzín).

Pedotop

Základná (elementárna) pedogeografická - tj. územná, na mape plošná a súčasne aj kartografická jednotka, ktorá je z podstatnej časti tvorená jedným polypedonom a je teda geograficky homogénna. Zvyšok pedotopu môžu tvoriť iné polypedony. Len v ideálnom prípade (ktorý je v teréne veľmi zriedkavý) sa môže stať, že pedotop obsahuje prakticky len rovnaké pedony - vtedy sú pedotop a polypedon identické. Pedotop je teda taká časť pôdneho krytu, ktorú pri najdetailnejšom mapovaní (napr. v mierke 1 : 500) považujeme za relatívne rovnorodú a ktorá sa na pôdnom pláne (na mape) dá zobraziť v mierke. Prípustná miera nečistoty pedotopu nie je jednotne stanovená, ale všobecne sa vyžaduje, aby aspoň 85 - 90 % plochy pedotopu zaberal jeden polypedon. Tolerancia homogenity pedotopu závisí aj od celkového charakteru pôdneho krytu danej oblasti. Napr. v pedotopoch s rôznymi, ale veľmi blízkymi pôdnymi formami (malá kontrastnosť) je možná väčšia tolerancia, ako v pedotopoch s výrazne rozdielnymi pôdnymi formami (veľká kontrastnosť).

Prameň: Mičian, 1977

Glej modálny (GLm)

Glej bez ďalších diagnostických horizontov alebo ich náznakov pod ochrickým A-horizontom.

AoGro
Gro
Gr

Glej modálny (1), Podunajská rovina, Žitný ostrov

Fluvizem modálna (FMm)

Fluvizem bez ďalších diagnostických horizontov alebo ich náznakov, s výnimkou možných náznakov G-horizontu do 100 cm (Go, Gro-horizonty).

Ao
A/C
C
Go (prípadne až Gro)

Fluvizem modálna (1), Kľúčovec
Fluvizem modálna (2), Devínska N. Ves
Fluvizem modálna (3), Pečenský les

Hodnotenie výsledkov stanovenia aktívnej pôdnej reakcie

Hodnotenie výsledkov stanovenia aktívnej pôdnej reakcie (pH v H2O):

pod 3,5 ultra kyslá
3,5 - 4,4 extrémne kyslá
4,5 - 5,0 veľmi silne kyslá
5,1 - 5,5 silne kyslá
5,6 - 6,0 stredne kyslá
6,1 - 6,5 slabo kyslá
------------------------------
6,6 - 7,3 neutrálna
--------------------------
7,4 - 7,8 slabo alkalická
7,9 - 8,4 stredne alkalická
8,5 - 9,0 silne alkalická
nad 9,0 veľmi silne alkalická.

Ranker modálny (RMm)

Ranker bez ďalších diagnostických horizontov alebo ich náznakov.Typická sekvencia horizontov:

Au
C
R

Ranker modálny (1), Žiarska dolina
Ranker modálny (2), kyslý, Horný Smokovec
Ranker modálny (3), Sitno

Fluvizem slanisková (FMs)

Fluvizem s náznakmi slaniskového S-horizontu (EC 4-15 mS.cm-1, resp. obsah vodorozpustných solí je 0,3-1 % pri pH v H2O pod 8,4.

Typická sekvencia horizontov:

Ao(S)
A/C
C
Go (prípadne až Gro)

Horizonty a znaky pôd - základné pojmy

Genetický pôdny horizont
Pôdna vrstva
Diagnostický pôdny horizont
Náznak diagnostického pôdneho horizontu
Subhorizont diagnostického pôdneho horizontu
Varieta diagnostického pôdneho horizontu
Subvarieta diagnostického pôdneho horizontu - charakterizuje nižší hierarchický stupeň variety.

Iluviálny luvický horizont Bt

Podpovrchový horizont illimerizovaných pôd, ktorý vznikol obohatením pôdnej hmoty o íl (nem. Ton "íl") v procese illimerizácie. Má hrúbku aspoň 15 cm, je tmavší a zrnitostne jemnejší (ťažší) ako nad ním ležiaci eluviálny horizont. Na povrchu pôdnych agregátov sú povlaky orientovaných koloidných ílovitých častíc s pokryvnosťou aspoň 10 %.

Proces illimerizácie (translokácie ílov, lessivácie)

Pohyb a premiestňovanie (translokácia) ílových častíc v pôde smerom nadol, z hornej časti profilu do dolnej časti profilu. Keďže transport ílu zabezpečuje presakujúca voda, proces illimerizácie prebieha predovšetkým v mierne vlhkom podnebí, v podmienkach premyvného (priesakového) alebo aspoň periodicky premyvného vodného režimu, a to najlepšie na mocných, sypkých sedimentárnych horninách (napr. spraše, sprašové, morénové hliny) na plochých, alebo len málo sklonených elementoch reliéfu, pod listnatými lesmi. Premiestňuje sa hlavne frakcia koloidného a veľmi jemného ílu (pod 0.2 μm), ale aj na ílové minerály viazané humínové látky + oxidy Fe, Al, Si (nejde však o chemickú transformáciu ílu). Premiestňovanie ílu sa v určitej hĺlbke zastavuje a íl sa ukladá. Môže to byť dané mechanicky (napr. póry sa zjemňujú, slepo končia), alebo aj fyzikálno-chemicky (vyzrážanie vzhľadom na vyššiu koncentráciu solí, najmä Ca). Proces illimerizácie tak vedie k textúrnemu rozdiferencovaniu pôdneho profilu: v pôde vznikajú o ílové zložky ochudobnený (eluviálny = vymytý) a nižšie pod ním obohatený (iluviálny, vplavením obohatený) horizont. V horizonte obohatenom o íl sa na agregátoch tvoria ílové povlaky (tzv. kutany, argillany), jednoznačne identifikovateľné aj na pôdnych výbrusoch mikromorfologickou metódou. Nevyhnutnou podmienkou mobilizácie ílu je však jeho peptizácia, t. j. dispergovanie ílu. Na karbonátových substrátoch (napr. karbonátová spraš) môže k pohybu ílu dôjsť až po predchádzajúcom vylúhovaní karbonátov. Optimálne pH pre illimerizáciu je 6.5 – 5.5 (pri nižších pH bráni pohybu ílu Al). Týmto procesom vznikajú naše translokačné pôdy s dominantným luvickým Bt-horizontom - hnedozem a luvizem (skupina pôd illimerických).

Hĺbka pôdy

Celková (totálna) hĺbka pôdy - hĺbka celého pôdneho profilu od povrchu pôdy až po pevnú materskú horninu (čo môžu byť v niektorých prípadoch aj desiatky metrov), alebo k hladine podzemnej vody (aluviálne pôdy).

Fyziologická hĺbka pôdy - hĺbka, do ktorej môžu prenikať korene rastlín, čerpať z nej vodu a živiny a ďalej sa rozvíjať; je rozhodujúca pre úrodnosť pôdy. Môže sa zhodovať s celkovou hĺbkou, častejšie je však menšia. Príčinou môže byť vysoko položená hladina podzemnej vody (glej), štrková vrstva alebo podložie (napr. u niektorých fluvizemí), prípadne nepriepustná spodina (pseudoglej).

Podľa fyziologickej hĺbky delíme naše pôdy (Šály, 1998) na:
1) veľmi plytké - zemitá vrstva siaha maximálne do hĺbky 15 cm (nižšie je už materská hornina, napr. litozem)
2) plytké - max. do 30 cm
3) stredne hlboké - do 60 cm
4) hlboké - do 100 cm
5) veľmi hlboké - hlbšie ako 1 m.

Genetická hĺbka pôdy - siaha až po spodnú hranicu pôdotvorných procesov, t. j. po pôdotvorný substrát (horizont C). Závisí od počtu a hrúbky jednotlivých genetických horizontov.
Hĺbka pôdy na svahoch môže byť značne premenlivá už na krátkych úsekoch, čo je dané tzv. vnútorným reliéfom (Šály, 1998). Vysvetľuje to skutočnosť, že vedľa seba často dobre rastú dreviny s rozdielnymi stanovištnými nárokmi, napr. borovica, jedľa, buk, smrekovec.

Pôdy a chemizmus hornín

Minerálne zloženie hornín podmieňuje primárne chemické zloženie pôd a tým aj ich celkovú minerálnu silu, t. j. obsah živín kľúčových pre výživu rastlín, najmä Ca, Mg, K, P, ako aj charakter sorpčného komplexu a pedogenetického procesu.

Podľa minerálnej sily hornín môžme naše pôdy orientačne rozdleiť do týchto skupín:

1) pôdy minerálne veľmi silné
2) pôdy minerálne silné
3) pôdy minerálne stredne silné
4) pôdy minerálne slabé
5) pôdy minerálne veľmi slabé.

Minerálne silná hornina rozhodujúcocu mierou oplyvňuje pedogenézu, príklad: vápence a dolomity. Ca a Mg v materskej hornine podmieňujú nasýtenosť sorpčného komplexu, brzdia vnútropôdne zvetrávanie a ovplyvňujú biologickú aktivitu (= kvalitný molický horizont).

Vzťah medzi množstvom skeletu v pôde a materskou horninou

Vzťah medzi množstvom skeletu vo vrchných 50 cm pôdy a materskou horninou (ide o zovšeobecnenie; odchýlky sú dané hlavne genézou a často komplikovaným zložením svahovín):

Pôdy silno skeletnaté (nad 50 % skeletu) majú pôdy, ktoré vznikli z jemnozrnných, celistvých hornín ako kremité ruly, kremence, propylity, dolomity, čistejšie vápence, kremité pieskovce, tiež z terciérnych a kvartérnych štrkov a na suťoviskách rôznych hornín.

Pôdy stredne skeletnaté (20 - 50 % skeletu): viažu sa na hrubozrnnejšie, ľahšie zvetrávajúce horniny - žuly, granodiority, diabázy, melafýry, amfibolity, andezity, ryolity, dacity, bazalty, porfyroidy, ruly, svory, slienité vápence, werfénske bridlice, niektoré pleistocénne a holocénne riečny sedimenty.

Pôdy slabo skeletnaté (do 20 % skeletu): z málo spevnených, hlavne pelitických hornín (andezitové tufy, ílovité bridlice, flyšové pieskovce, lupky, rôzne sliene).

Neskeletnaté pôdy: vytvorili sa zo sypkých, jemných sedimentov - na sprašiach, sprašových a polygenetických sprašových hlinách, viatych pieskoch a na ťažkých aluviálnych náplavoch.

Prameň: Mičian, 1977

Ochrický silikátový Aoq horizont

Ochrický horizont, vyvinutý na silikátových substrátoch, neobsahujúcich karbonáty (ich obsah je pod 0,3 %), s čím súvisí pH v H2O pod 6,5. Je to napr. humusový horizont litozemí, nekarbonátových fluvizemí, prípadne pôd na spraši, kde už boli karbonáty vylúhované (hnedozem, luvizem), niektoré kambizeme, pseudoglej a i.

Glejový horizont G

Podpovrchový horizont hydromorfných pôd alebo podzemnou vodou ovplyvnených podtypov iných pôd (fluvizem, čiernica, slanisko, slanec), tvoriaci sa najčastejšie v terénnych depresiách riečnych nív (alúvií) v podmienkach, kde sa nachádzajú na kyslík chudobné podzemné vody (tzv. glejové vody). Jeho tvorba je ovplyvnená prítomnosťou vysoko položenej hladiny podzemných vôd s nízkym laterálnym (bočným) pohybom a s nevýrazným kolísaným (rozkyv do 1 m) hladiny podzemnej vody. S tým súvisí silné zníženie Eh oxidačno-redukčného potenciálu v dôsledku redukčného pôsobenia organických látok. V dôsledku lokálnych zmien uvedených podmienok glejový horizont má rôznu intenzitu prejavov glejových znakov (glejovatenia):

GLEJOVÝ REDUKČNÝ HORIZONT Gr
GLEJOVÝ REDUKČNO-OXIDAČNÝ HORIZONT Gro
GLEJOVÝ OXIDAČNÝ HORIZONT Go

Ochrický podzolový Aop horizont

Ochrický horizont podzolov, ktorý má vybielené zrná po translokovaných (premiestnených) oxidoch železa Fe2O3.

Ochrický karbonátový Aoc horizont

Ochrický horizont, obsahujúci karbonáty (ich obsah je ≥ 0,3 %). Môže byť súčasťou napr. karbonátových variet litozemí, fluvizemí či glejov na riečnych alúviách z karbonátových náplavov.

Obr. Ochrický karbonátový (obsah karbonátov = 29 %, t. j. veľmi silne karbonátová zemina) Aoc horizont s koreňmi ostrice pobrežnej (Carex riparia), pôdny typ glej modálny, dno paleomeandra Dudváhu, Štúrová, Žitný ostrov).

Mramorovaný horizont Bg

Je to podpovrchový horizont s hrúbkou aspoň 15 cm, ktorý sa tvorí pri výraznom periodickom nasýtení pôdnej hmoty povrchovou vodou, vo vrstvách so zníženou, resp. nízkou hydraulickou vodivosťou. Striedaním stagnácie a pohybu vody, redukčných a oxidačných procesov vzniká farebne pestrý horizont, ktorý má sieťovitú, jazykovitú alebo mozaikovitú farebnosť. V horizonte sa striedajú hrdzavá, okrová (oxidačné škvrny Fe, Mn) a sivá farba, pričom zastúpenie sivej a hrdzavej farby oglejenia je viac než 80 %. Je to horizont, charakteristický pre pôdny typ pseudoglej.

Mramorovaný Bg horizont, pseudoglej zo zvetraliny paleogénneho pieskovca, Liptovská kotlina, Žiar, detail

Molický karbonátový Amc horizont

Molický horizont, obsahujúci karbonáty (ich obsah je ≥ 0,3 %). Je súčasťou rendzín a pararendzín, či karbonátových černozemí.

Molický silikátový Amq horizont

Molický horizont, neobsahujúci karbonáty (ich obsah je pod 0,3 %).